Ak nás opustí milovaná osoba, nahovárame si, že nad nami niekde bdie, stráži nás zhora, stala sa naším anjelom. V skutočnosti po nej ale ostala obrovská diera. Pokiaľ sa z nášho okolia vytratí takým tichým a nebadaným spôsobom, ako moja stará mama, je to o to ťažšie...u niekoho je život pred smrťou ako horská dráha, ešte plný zážitkov, úsmevov, spoločných rozhovorov, viet, slov....tieto sa u mojej Žofinky vytratili niekedy v období, keď si prestávala uvedomovať svoju existenciu, blúdila dňom stratená, bez sprievodcu. Spolu s hlavou, odišli aj slová a netrvalo dlho, aj ona sama...potichúčky vnoci. Ten pohľad na starého otca plačúceho na kraji postele...toľko rokov každý deň spolu...ako ľavá a pravá ruka, vždy spojení v jedno.
Starý otec nevydržal dlho sám...po chorobe sa vybral za svojou Žofinkou.
Obdivovala som ich súdržnosť.
Aj keď mal jeden odlišný názor, verejne a hlavne pri výchove hrali husle iba jeden tón. Všetky nezhody sa riešili v zákulisí. Hlavne nie pred deťmi. Tak ich to učili a tak to bolo správne. Áno, dnešná doba, voľná výchova, vzťahy sa riešia verejne..všetko sa rieši verejne....bodaj by sme toho ostali ušetrení...bodaj by všetci mali možnosť takejto výchovy....
Nie je deň, aby som sa nepristihla, že na nich myslím. Ak by som aj niekedy popri povinnostiach zabudla, ich usmev na fotke mi to pripomenie. A vtedy si často pomyslím, že nie je ani celkom náhoda, že ma pán Boh obdaril hned dvomi fazulkami naraz. Možno som si v smútku tak veľmi želala byť opät s nimi, že mi prišli na pomoc...len sme si tie úlohy teraz vymenili:-)

Šéf kuchyne

Ktorý normálny človek by otvoril katalóg cestovky a  vyberal si dovolenku podľa jedla? Nie podľa destinácie, teplôt, vody...ale podľa jedla? Ako ďaleko je jedáleň, ako často sa dá stravovať, aké množstvá, dezerty a špeciality hotel pripravuje?:-)
Áno, starý otec:-) Dravec, ako sme ho zo srandy so starou mamou volali:-)
Starý otec a jedlo...nekonečný príbeh. Jedlo miloval a kľudne sa k svojej láske aj verejne priznal...ako  keby to bola nejaká úchylka....aj keď...natrieť si na vianočku bryndzu je trochu úchylné:-)
V každom rade musel stáť prvý. Ak boli v hoteli raňajky o siedmej, o pol siedmej odchádzal z izby, aby zo švédskeho stola nič nezmeškal. Personál si už na neho ukazoval a dostal sa pod drobnohľad ss-áka, ako sme ho volali:-) Sledoval ho po jedálni ako zločinca a starý otec si túto pozornosť náramne užíval. Stará mama by najradšej pod stôl od hanby zaliezla:-), no ja som mu fandila, mala som rada jeho provokácie, bol to jeho spôsob, ako sa veľakrát dostať do rozhovoru.
Samozrejme sme sa vzájomne doberali, teda väčšinou bol terčom starý otec, keď chodil vnoci do špajze ujedať lyžičkou Nutelu, alebo chudák hľadal schované zásoby starej mamy. Tak to u nás fungovalo:-) Stará mama kúpila zo všetkého tri kusy...najprv starý otec zjedol svoju časť, neskôr aj ja....a potom sme chodili za starou mamou žobroniť tú jej:-))) A kráľovná Sofia nám svoju časť väčšinou poslušne s reptaním odovzdala..teda dve tretiny z nej:-)
Vždy sa pousmejem, keď si spomeniem na rôzne oslovenia, ktoré sme doma zvykli používať. Sú ich celé zoznamy...podľa toho, akú činnosť sme práve vykonávali, resp. akú hru sme sa práve hrali. Ak jeden z nás začal hrať hociakú "rolu" zvyšní dvaja sa samozrejme pridali. Takto sme sa zabávali hodiny, dni...nikto nevedel  nakŕmiť detskú fantáziu viac, ako oni.
Fotku starého otca mám v kuchyni.
Zámerne
Určite by bol rád
Takto je šéfom mojej kuchyne a nič mu neujde. A ja sa pri varení vždy pousmejem. Alebo si aj poplačem. Keď natrafím na jedlo, ktoré by mu isto veľmi chutilo...

Každým dňom

Každým dňom

chýba mi Tvoja ruka

Tvoj úsmev v ňom

S každým novým sbohom

myslím na Teba

Si teraz mojim anjelom?

S každým novým dňom

pod okom nová vráska

dieťa stále v ňom

chýba mi Tvoja láska

život bez Teba ma už nepoláska

Každým novým dňom

trúchlim za mojim ochrancom

Za bodom A na mape sveta

za starcom

Stratila som právo byť dieťa

byť vnučka

V mojej ruke rastie rúčka

Tvoj odkaz dávam ďaľej

kým zo semienka nevyrastie alej

ja stanem sa starenkou

5.11.2012

Názov blogu

Maturitný ročník, Revúca. Volám s brutálnou opicou domov do Žiliny starému otcovi, že som vporiadku. Z telefónnej búdky na námestí:-) Som si istá, že z môjho hlasu cíti rezignáciu a čaká, kedy vybalím niečo šokujúce, pripravená prijať trest starej mamy:-) Áno, musela som sa opiť a  olizovať sa pol večera s Bupim, namiesto toho, aby som si strážila svoje veci. No, ale to taký tínejdžer v časoch, akých som ja študovala ešte nevie. Zatiaľ len tuším, že podobné dve príhody ma naučia dávať si na svoje veci pozor, nikomu neveriť a donútia ma pochopiť, prečo si naši našívali vrecká do spoďárov, ak cestovali niekam do "vychytených" oblastí. A netuším ani to, že život mi dá možnosť túto príučku pravidelne zopakovať...čert to ber. Aj ten sprostý Siemens mobil, vtedy najmenší, aký sa dal zohnať.

Starý otec mi dal neuveriteľne veľa do života. Jednou z vecí bola dôvera. Možnosť veriť niekomu bezvýhradne, možnosť spoľahnúť sa...moje oči sú tvoje, tvoje ruky sú moje...moje prísne tajné dvojča, môj externý disk:-) Takáto úroveň vzťahu zakladá hlavne na vzájomnom poznaní. Preto som už pri ukončení mojej oznamovacej vety vedela, že sa potmehúdsky usmieva. Aby nezanedbal povinnú časť výchovy nepodareného decka musela nastať veľavýznamná pauza. Odkašľanie. Potom dôležitým tónom typu "počúvaj, lebo takúto radu do života Ti poviem len raz" prehovoril. "Lucinka, ak nejde o život, ide o hovno"

A bolo to tam. Ďaľší z momentov, ktorý  sa navždy zapísal do mojej "Kroniky človeka". Táto veta veľmi kruto a výstižne odstrihla všetky obsiahle rady, dlhé rozhovory, spoločné zážitky a krásne vyzdvihla, čo mi chcel starý otec vždy povedať. Keby som chcela, mohla by som tento jeho výrok rozbaliť ako stan, obrovitánsky zhluk plný myšlienok, s jediným exemplárom návodu vo vačku. Tento blog je o mojom starom otcovi. O tom, ako mi veľký človek postavil veľký stan.